mimi-88

Skôr, než začne môj príbeh, by som vás chcela oboznámiť s udalosťami, ktoré sa stali asi pred 6 mesiacmi.Písala som si s jedným chalanom, ktorý sa volá Jožo. Keď ma prezvonil, alebo mi napísal, bola som ako v siedmom nebi.No na moje nešťastie som sa doňho zaľúbila. Zaľúbila som sa do jeho SMS-iek, do jeho nádherných čokoládovo-hnedých očí, do jeho rôznych účesov a dokonca aj do náušnice, ktorú nosil na spodnej pere. Bol príliš sexi na to, aby som odolala a nezaľúbila sa. No zrazu sa všetko skončilo.Prestal ma prezváňať, aj písať, len na mňa pekne hľadel tým svojím nežným pohľadom. Napokon mi napísal Števo, teda vlastne Sabíne, že sa na mňa nehnevá, len ma uvidel.Nepáčila som sa mu. Najprv to hrozne zabolelo. Cítila som v sebe hroznú prázdnotu, bolesť a tlak, ktorý pomaly rozbíjal moje vnútro. Nevedela som sa zbaviť spomienok,nemohla som zabudnúť. Moja fantázia pracovala na plné obrátky. Vždy keď prešiel okolo, iba sme hodili na seba pohŕdavé pohľady a išli ďalej. Aj keď sa na prvý pohľad zdalo, že som silná, a že ma to už prešlo, nebola to pravda. Navonok som bola tvrdá a silná, ale vo vnútri som hrozne trpela pri každom jeho pohľade. Takto ubehlo pár mesiacov. A teraz vám porozprávam príbeh,ktorý sa deje teraz a nikdy, ale nikdy sa neskončí. Čakali sme na stanici v Šuranoch, kým nepríde vlak a práve prešiel okolo Jožo aj s ostatnými a zas sme na seba hodili pohŕdavý pohľad. No zrazu zastal oproti mne a ja som nevedela uhnúť jeho nádhernému pohľadu. Mal také božské upokojujúce čokoládové očká... Ale dosť už, späť k príbehu...ako sme tam tak stáli, všetci naokolo na nás pozerali: Janka, Saška, Hanka, Lýdia aj Andy. Z jeho strany tam zastali Števo, Erik, šiltovkáč, Dušan a ďalší, ktorých nepoznám. Nemo naňho pozerali a tak sa tvárili, akoby spravil nejakú neuveriteľnú vec. Ja som bola ako v tranze, chcela som odvrátiť pohľad a nechať ho tam stáť, no nemohla som sa ani pohnúť. Celé telo mi skamenelo. Po celý čas svietilo letné slniečko, nozrazu začal okolo nás fúkať silný, ale zároveň lahodný vetrík. Akoby nás chcel spojiť, lebo s nami pohol. Mňa zavial k nemu a jeho zas ku mne. Nevedeli sme sa tomu ubrániť, ani keby sme chceli. A vtom sa pohli Števo a Sabína takmer naraz. Števo položil ruku na Mackovo mužné rameno a povedal mu: "Poď, kašli na ňu! Veď to bolo dávno."Macko len sklonil hlavu, no keď ju opäť nadvihol pozrel namňa veľmi ubolene a zničene. Potom sa otočil a nasledoval kamarátov. Tie slová čo vyslovil Števo a ten zničený Jožkov pohľad ma hrozne boleli. Sabína ma chytila za rameno a zašepkala: "Nechaj ho a usmej sa; je to bastard." No ja som sa zmohla len na: "Nie, nemáš pravdu, on nie je bastard." Po lícach mi stekali slzy a ja som na sebe cítila všetky pohľady. Sadla som si a tíško nariekala. Spomínala som na silné puto, ktoré medzi nami vzniklo. Nadávala som na seba a nenávidela sa, lebo som sa nechala unášať svojimi citmi. Nevnímala som si kamarátky, ktoré ma jedna cez druhú upokojojali. Ani neviem kedy no zrazu som zbadala prichádzať Miša. Bol usmiaty, no keď bol dosť blízko na to,aby mi videl do tváre, vytratil sa mu úsmev z tváre. Vyzeral zmätene a zdesene zároveň. Okamžite pribehol ku mne. Vzal ma za ruku a každého odstkoval nabok. Potom ma objal a spýtal sa čo sa mi stalo. No ja som ho úplne ignorovala, nebola som totiž duchom prítomná. Stále som hľadala nejaké logické vysvetlenie na dnešné naše správanie, no bola som veľmi zmätená a nemohla som rozmýšľať. Potom som už len cítila, ako niekto odstčil odo mňa Miša so slovami: "Nechaj ju!" A to bolo posledné, čo som počula. Neviem čo sa so mnou stalo, ale nemohla som sa pohnúť. Niečo v mojom vnútri mi našepkávalo, aby som otvorila oči, no veľmi sa mi nechcelo. Nakoniec, síce s veľkou námahou,som ich otvorila. Najprv ma zaslepilo slnečné svetlo, ktoré hrialo spoza okna. Keď som sa poobzerala po izbe, zistila som, že ležím v nemocničnej izbe. Všetko okolo mňa bolo biele. Boli tu 3 postele a na jednej som ležala ja. Tie ďalšie boli voľné. Na ľavej strane vedľa postele bol malý stolík, na ktorom na mňa čakalo veľa liekov a džbán s vodou. Neďaleko stolíka stála stolička. Na mojej pravej strane som videla len prístroje. Boli dosť hlučné a obsahovali veľké množstvo káblov. Vtom sa dvere na izbe otvorili a vošla mladá sestrička. Keď zbadala, že som hore, usmiala sa a povedala: "Ááá, tak si sa nám už prebrala?" Zmohla som sa akurát na letmý úsmev. "Ako sa cítiš?" pokračovala sestrička. "Celkom dobre, len by som veľmi rada vedela, čo sa stalo!" odpovedala som naliehavo. "Takže, si tu štvrtý deň, bola si v kóme. Vonku je plná čakáreň a všetci tam čakajú len na to, aby ťa mohli vidieť. Ak sa už cítiš trochu lepšie, môžu ťa prísť pozrieť, ale len po jednom." a žmurkla na mňa. "Môžeš začať s mamou." Hmmm? Prikývla som. Keď vošla a pozrela som sa na ňu,vyzerala úplne unavená, vyplašená a uplakaná. Podišla ku mne, objala ma a obsypávala otázkami, no ja som len ticho počúvala. Zrazu prestala a pozrela na mňa takým láskyplným pohľadom, akým to dokáže len mama. "Vieš si predstaviť, ako som sa o teba hrozne bála, keď mi zavolala Sabína, že si v nemocnici? Za ten čas som sa všetko dozvedela, vyrozprávali mi všetko." "Tak by si mi to mohla povedať! Lebo ja to neviem." rýchlo som jej odpovedala. "Nie, ja ti to nepoviem. Nech ti to radšej povie nejaká kamoška." "Fajn, tak mi prosím zavolaj Sabínu, alebo niekoho iného, kto tu je. Prosím."  "Dobre, posielam Sabínu a potom budeš chcieť možno vidieť aj niekoho iného. Zatiaľ pa." povedala so šibalským úsmevom na tvári. "Ako to myslíš" chcela som povedať, lenže ma už nepočula, lebo zmizla za dvermi. Zo zamyslenia ma vytrhla Sabína. Hneď ma objala a začala po mne vrieskať, že ako som ju mohla takto vystrašiť. Keď sa upokojila, začala som jej klásť otázky "Čo sa stalo?" tiež som chcela vedieť čo myslela mama tým, že potom možno budem chcieť vidieť aj niekoho iného. Sabína sa len usmiala a spustila: "Veď uvidíš, ale musíš počkať, kým ti to všetko vyrozprávam. Keď si odpadla, všetci sme sa naľakali. Chceli sme ťa prebrať, no ty si bola v tuhom bezvedomí a tak som šla s Jankou do vnútra stanice, aby zavolali sanitku. Celá som sa chvela a keď sme vošli dovnútra, zbadali sme chalanov. Jožo sedel so sklonenou hlavou a rukami si prikrýval uši. Okolo neho stáli ostatní a stále mu niečo vysvetlovali. Zrazu nadvihol hlavu a keď nás uvidel, vstal a povedal chalanom -Dosť už, dajte mi pokoj! Je to moja vec a aj tak urobím to, čo chcem ja! Potom šiel smerom k nám, no akonáhle zbadal, že sa hrozne chvejem, spomalil a nesmelo sa spýtal -Čo sa stalo? Ak by ma vtedy nebola držala Janka, určite by som mu bola vyškriabala oči, lebo keby nebolo jeho, určite by sa ti nič nestalo!" Odmlčala sa. "To nie je pravda, nebola to jeho vina. A to ty dobre vieš! Čo bolo ďalej?" chcela som to vedieť. "Takže sa nás spýtal čo sa deje, a ja som začala po ňom vrieskať -Ešte sa pýtaš? Chudák to si nezaslúžil. No ale už som sa mu ospravedlnila, neboj. Potom som ho odstrčila a pobrali sme sa k obchodu, lenže sme nezbadali, že šiel za nami. Počul, ako sa rozprávame s predavačkou a hovoríme jej, nech volá sanitku, lebo si odpadla. A to mu úplne stačilo. Vyľakal sa, vyšiel z obchodu a rozbehol sa von. Ani chalani ho nedokázali zastaviť. Rozbehol sa za tebou! Áno, dobre počuješ, šiel za tebou. Všetci sme si na stanici vymenili pohľad a rozbehli sa za ním. Takéhoto som ho ešte nikdy nevidela a ani Janka, ktorá ho pozná už dlho. Posledné 2 metre preskočil a ďalej sa už len šmýkal po kolenách, a zastavil tesne pri tebe. Odstrčil Miša vzal ťa do náručia a povedal Mišovi -Čo si jej urobil? Akým právom si ju držal v náručí? Ona nie je tvoja! Ja to viem! Je ti to jasné? Ona je...je...je... Nevedel to dopovedať, tak som ho trochu podstrčila -No, čo je..., nie je ani tvoja a vyvádzaš tu akoby ste spolu niečo mali. Lenže vy spolu nič nemáte! Tak si niečo ujasnime, čo vlastne chceš? Čo k nej cítiš? Úplne som ho zniesla pred všetkými, kým ti nemo pozeral do tváre. Bolo to dosť dojímavé, ale ja som chcela odpoveď. A vieš, čo mi na to povedal? -Že nevie! Jednoducho nevie. Ale ber to z tej lepšej stránky, aspoň je zmätený. Ale to ešte nie je všetko. Len počúvaj." Stále som ju počúvala, no nemohla som tomu uveriť. A ona pokračovala ďalej: "Ako tam tak pri tebe kľačal, Mišo sa pustil doňho. -Čo si tým myslel, že nemám právo? Síce neviem kto si, ale viem, že nemá chalana, takže mi nebudeš rozkazovať. Jasné! Jožo vyzeral stále ako v sne, bol zamyslený a Miša totálne ignoroval. No aj tak sa dalo na ňom vidieť, že ho tie slová zasiahli. Potom sa pozrel na mňa a ja som mu v očiach uvidela niečo, čo som tam doteraz nevidela. Videla som žial aj bolesť. A zároveň aj lásku a nehu. Vlastne všetko to, čo doteraz u teba. Bol úplne hotový. A ozval sa -Ak by ste mi dovolili, chcel by som ísť s ňou do nemocnice. Chcem zostať pri nej. Mišo sčervenel ako čili-paprička a skôr, ako som mohla niečo povedať, predbehol ma -NIE, ty nikam nepôjdeš! Pôjdem ja.  Ešte chcel pokračovať, no ja som ho už nemohla počúvať. -Ak by mal niekto z nás ísť, tak potom jedna z nás, nemyslíte? A čo sa týka vaších práv, ona nie je vec na burze, za ktorú ste zaplatili. Mišo, ty si ju privlastňuješ, hoci ti jasne dala na javo, že ste len kamaráti! A ty, Jožo, tiež nemáš prečo vyskakovať. Nič spolu nemáte a dosť si jej ublížil, o tom dúfam vieš. Ale keby sme sa mali rozhodnúť medzi vami dvoma, ktorý pôjde s ňou, tak sa asi všetci zhodneme, že by mal ísť Jožo. Vidím, že ti nie je ľahostajná. Ale pôjdeš, len ak nám tu a teraz povieš, čo k nej cítiš, a čo vlastne chceš. Teda ak s tým súhlasia aj ostatní. Mišo stíchol, lebo vedel, že mám pravdu a že on nemá šancu. No vtom sa za mnou niekto ozval -Nech len ide Mišo, Jožo nemá čas na takéto sprostosti. Veď sa ničnestalo. Odpadla, príde sanitka a hotovo. Jožo sa obzrel na chalana, ktorý povedal tieto nezmysly. Neuhádneš, kto to bol. Bol to Števo! Môj Števko práve povedal tie najhoršie slová vo svojom živote. On to povedal, len aby mi protirečil! Prenič iné. Z Jožových očí šlahala hrozná nenávisť a zloba. Ešte šťastie, že si to nevidela. Jožo sa napokon ozval -Števo vypadni a nestaraj sa do toho. Už som sa rozhodol a je moja vec, čo spravím. A pre mňa za mňa sa môžeš postaviť aj na hlavu. Poviem ti Jožo vyzeral veľmi odhodlane. Bol by schopný hlavou preraziť aj múr. Števo stíchol, a ako som tam stála otočená k nemu, zahľadel sa mi do očí a ja som sa nezmohla na nič. V tom momente som onemela a viem si predstaviť ako si sa cítila ty, keď ste zostali s Jožom stáť na stanici oproti sebe. -Najprv by si si mal vyriešiť svoje problémy a potom mi môžeš hovoriť, že čo mám a čo nemám robiť. Nemyslíš? Povedal Jožo pri pohľade na nás. Potom nastalo zvláštne ticho. A potom sa niekto ozval -Prišla sanitka. Pribehli dvaja sanitári s nosítkami a naložili ťa do sanitky. Jožo nastúpil s nimi. A vieš čo im odpovedal, keď sa ho spýtali prečo ide s nimi? No, najprv sa len rozhliadol okolo seba a potom spýtavo pozrel na mňa. Ja som mu len prikývla, bo som vedela, čo chce povedať."                "A čo povedal?" bola som veľmi zvedavá.                              "No predsa, že je tvoj PRIATEĽ! A nevedeli sme ho od teba odtrhnúť."                                                                    Ja som bola úplne hotová. Hrozne som sa unavila z počúvania príbehu, ktorý sa mi zdal ako nesplniteľný sen.                            "Kto je v čakárni?" spýtala som sa po chvíli.                      "No okrem mňa tu sú ešte Saška, Hanka, Janka, Lýdia a aj Andy. Dokonca aj Petra ťa prišla pozrieť. Potom tvoja mamina. A ešte pár ľudí..." Šibalsky sa usmiala.                                       "A to..." Naliehala som.                                            "Takžeee, je tu aj Mišo, ktorý vyzerá ako zbitý pes. Vieš, je zvedavý, čo bude s tebou, no vie, že už nemá šancu. Ďalej je tu Števo, ktorý prišiel, aby dal pozor na kamošov. A už som sa s ním stihla zas pohádať. A to hľavne preto, čo vravel Jožovi na stanici. Len-len, že som si dokázala udržať chladnú hlavu a nerozplakať sa. Tak na mňa hľadel, ako ešte nikdy. Mal pohľad plný nenávisti a zároveň hlbokej lásky. Takého som ho ešte fakt nikdy nevidela. Vraj sa starám do všetkého, že som odporná, že nechápe, ako to tak dlho so mnou mohol vydržať, že najlepšie urobil, keď ti povedal, aby si mu nič nevybavovala. Že je šťastnejší s Beatou, ako bol kedykoľvek so mnou. Každé jedno slovo som cítila, akoby ma bodal nožom rovno do srdca. To boli najhoršie chvíle v mojom živote! Keď povedal čo chcel, proste sa otočil chrbtom a šiel k Mišovi."  Videla som na nej, ako sa veľmi drží, aby sa tu nerozplakala. Chcela vyzerať silná, ale mňa neoklame. Darmo sa snaží.                                           "To mi je ľúto, naozaj. Veď vieš, že je to debil! On si ťa vôbec nezaslúži! Je len malé decko, ktoré nevie, čo chce. A čo sa týka Miša, podľa toho, čo si mi tu rozprávala, si zle vysvetlil náš vzťah. A Jožo... to naozaj sa tak veľmi bál o mňa, alebo ma len chceš potešiť!? Povedz mi prosím ťa pravdu. Ja ju znesiem, len mi neklam." Neviem prečo, ale mala som také tušenie, že mi niečo chce zatajiť. Ale nemohla som prísť na to, že čo. Skôr, než stihla niečo povedať vošla do vnútra sestrička. "Je ti už lepšie, to nepopieram, ale je čas si trochu oddýchnuť."                                            To nemyslí vážne, pomyslela som si. Veď som spala dosť dlho. Teraz mám ísť spať, keď sa mám dozvedieť niečo, čo môže zmeniť môj život? Tak to teda nie. Chcela som jej to aj povedať, lenže ona už vyšla z izby aj so Sabínou. Keď som otvorila oči, zas ma zaslepilo to prenikavé svetlo. No jasné, pomyslela som si. Zas si snívala blbosti. Takže ten prenádherný príbeh bol len obyčajný SEN! Bola to len tvoja bujná fantázia. Už zas ma sklamala. Lenže niečo bolo iné. Ani neviem čo, ale...                                                         "Konečne si vstala, už som si myslel, že chceš prespať ďalšie dni." povedal niekto spoza dverí. Otočila som hlavu a tam stál chalan, o ktorom som "snívala". Bol určite skutočný a bol TU! Bol v mojej izbe a čakal len na to, aby som vstala. Keby niekto v tej chvíli nazrel do môjho vnútra,určite by videl obrovské šťastie, uvolnenie a aj napätie. Srdce mi bilo ako kostolné zvony. Bála som sa, to je pravda,ale len preto, lebo som nevedela, čo bude teraz. Čo môžem od neho očakávať. Pohŕdanie a nadávky? Prebehlo mi hlavou.               "Čo tu robíš?" spýtala som sa váhavo.                                 "Čo asi? Som v tejto izbe už od kedy si zaspala. A čakal som, kedy sa zobudíš. Vieš musíme sa porozprávať, ale musíme byť potichu, lebo ma sem prepašovala Sabína. Ale pssst! Tá tvoja milá sestrička by na mňa zavolala ochranku a vyhodili ma až by sa za mnou prášilo."       "Fajn, ale čo ak sa ja nechcem rozprávať s tebou? Čo ak budem kričať a ona príde a vyhodia ťa? Podstupuješ to riziko? Nebojíš sa?" Snažila som sa byť čo najsilnejšia, lebo keď sa približoval, začal sa mi triasť hlas. Ale nechcela som, aby vedel, čo so mnou robí jeho prítomnosť.Robila som, čo som mohla, ale keď stál nado mnou pri mojej posteli a chytil mi ruku, myslela som, že sa zbláznim. Tak som sa musela držať späť, aby som ho neobjala. Boli to pre mňa muky.         "Ja ti verím! A viem, že ti Sabína všetko porozprávala. Jediné, čo momentálne od teba žiadam, je pár minút, aby som ti mohol všetko vysvetliť. Od začiatku."                                          Bože, tie oči!!! Keby nemal také oči, určite by som ho poslala preč. A to aj urobím. Musím sa upokojiť a to dosiahnem len vtedy, ak ho nebudem vidieť.                                                    "Chcem, aby si odišiel a zavolal Sabínu. Chcem s ňou hovoriť! Okamžite!"                                                         "Sabína teraz nemá čas. Musí strážiť okolie a ja sa musím s tebou porozprávať. Prosím. Ja poviem čo mám na srdci a ak aj potom budeš chcieť, aby som odišiel, tak odídem, ale potom už navždy." Odmlčal sa, lebo čakal na moju odpoveď. V oku sa mu niečo zaligotalo. Bola to slza, či len očný klam? To neviem, ale niečo mi našepkávalo, že ho mám vypočuť.                                                    "Dobre, ale buď stručný. Nemám veľa času." Usmial sa a povedal: "Naozaj? A kam sa ponáhľaš, ak sa smiem spýtať? Ale nie, prepáč, ja radšej začnem." Pritiahol si stoličku bližšie ku mne a začal: "Pamätáš na to ráno, keď sme si prestali písať?"            "Samozrejme! Veď to bolo ako včera."                            "Dobre, takže chcem, aby si vedela, že som o tebe vedel už vtedy, keď sme si vo vlaku pozreli do očí. Keď si prechádzala okolo, Dušan do mňa drgol a naznačil mi, že to ty si tá moja neznáma. Tvoje oči ma zhypnotyzovali. A to myslím úplne vážne. Boli iné ako ostatné. Boli také neodolateľne príťažlivé, upokojujúce a nezvyčajné. V živote som sa necítil tak dobre, ako v tej chvíli. Keď si ma potom prezvonila, myslel som, že od radosti vyskočím z kože. No keď sme vystúpili z vlaku, ani si sa na mňa nepozrela. Chcel som ísť za tebou, ale chalani chceli vedieť, ktorá z vás je tá baba, čo si so mnou píše. Dušan celý šťastný im ukázal teba. Zo mňa vyhŕklo už len "FÚÚJ" a chalani si mysleli, že to hovorím na teba. Ale v skutočnosti to nebolo na teba, práve vtedy som stúpil do mláky.  No oni ma nepočúvali, keď som im vysvetloval, že to nie na teba som povedal fúj. Začali si robiť posmech a vraveli, že nestojíš za toľké SMS-ky, že som si zbytočne míňal kredit... atď."                       Odvrátila som hlavu. Vedela som, že ak sa na ňho pozriem, tak ma určite zlomí jeden jeho pohľad. To som nemohla dopustiť. Nechcela som, aby vedel, že trpím viac než by si on mohol predstaviť! "Neodvracaj odo mňa svoju tvár. Ja som si to nemyslel. Ja som si myslel pravý opak ich slov. Ja som celý deň myslel na tie nádherné oči. Ako úžasne na mňa hľadeli. Fascinovali ma. Naozaj! Viem, že to nie je dostatočné ospravedlnenie, ale dúfam, že mi odpustíš za ten hrozný deň. A že mi uveríš. Takže, ráno sme sa prezváňali, no keď to zbadali chalani, začali sa mi smiať, že prečo ťa ešte prezváňam. Že by som mal prestať, lebo sa k sebe nehodíme, že sme z iných svetov. Nechcel som vyzerať ako úplný trapák, mal som svoju reputáciu. A tak som trochu frajeril. Povedal som také veci, ktoré som oľutoval. Napríklad, že ťa nechcem veľmi zraniť, že ti nechcem ubrať zo sebavedomia, že sa len hrám... Až sa to dopočul Števo a tak napísal Sabíne tú SMS-ku. Je mi to naozaj, ale naozaj ľúto. Ja som to už oľutoval. Prosím ver mi!"                                       Neviem prečo, ale verila som mu. Chcela som mu veriť. Ďalej pokračoval:                                                      "Potom na stanici som ťa uvidel, a zbadal som, ako na mňa ubolene hľadíš a nakoniec si sa otočila. Niečo sa vo mne pohlo a ťahalo ma to k tebe. Nevedel som, čo to bolo. Teda aspoň vtedy. Prešlo pár mesiacov a každý deň bol pre mňa utrpením. Videť ťa a nemôcť sa ti prihovoriť, objať ťa, ponoriť sa do tvojich vlasov a cítiť ich vôňu! Nič z toho som však neurobil. Bol som sprostý. Ani neviem ako to, že som sa nezbláznil. Tie tvoje pohŕdavé pohľady, čo si na mňa hádzala. Nechcel som, aby niekto vedel, čo cítim, tak som pokračoval v tvojej hre. Až som si myslel, že to skončilo, že si mi ľahostajná. Ale keď som sa dopočul, že má o teba záujem ten darebák Mišo, skoro som umrel od zlosti. Nemohol som pochopiť, akým právom sa ťa stále vypytoval, či s ním nechceš chodiť. Keby si povedala áno, určite by som tu teraz nestál. Keď raz prišiel do našej triedy za Števom, a začal sa chváliť, aké SMS-ky si posielate, musel som si ich prečítať. Nemohol som tomu uveriť! Nevedel som pochodpiť,ako si môžete posielať také SMS-ky. Až po jednej SMS-ke som zistil, že medzi vami nič nebude, bo si mu napísala, že s ním nechceš nič mať, lebo... lebo... Si sa rozišla cez leto s nejakým chalanom a ešte nie si pripravená. Na jednej strane som sa potešil, že si ho odbila, no na tej druhej som hrozne žiarlil, lebo sa ťa dotýkal niekto iný! Keď Mišo vyhlásil, že sa nevzdá, a že ťa dostane, myslel som, že ho zabijem. Chcel odo mňa, aby som mu poslal 20 Sk, lebo ti už nemá z čoho písať a to som už nezvládol. Chytil som ho pod krk, hodil o stenu a začal o ňu mlátiť. Vyhováral som sa na to, že ho nemôžem zniesť a že ako si dovolil odo mňa pýtať 20 Sk na SMS-ky. Každého som tým to výstupom presvedčil, že nedávidím Miša len preto, lebo sa všade vtiera a je trápny. No Števa som nevedel oblafnúť. Hociak som sa snažil, neveril mi. Stále mi opakoval, že ak sa niekomu nezdôverím, zbláznim sa a stratím kamošov. Trochu som sa toho bál, ale mne na tom nezáležalo. Nemal som rád svojich kamošov, lebo nemali radi dievča, ktoré ma očarilo. Oni chceli nejakú topmodelku. Pekná tvárička ako z obrázku, veľké prsia, dlhé nohy, proste dokonalá sexi kočka. Ale ja som ju našiel. Videl som ju v tebe a to mi nikto nemohol vziať! Všetko šlo ako malo, ale v deň, keď si odpadla som to už nevydržal. Bol som odhodlaný ísť za tebou a všetko ti povedať. Povedať ti do očí, čo k tebe cítim, že všetko ľutujem a že Mišo je blbec. Ale keď sme prechádzali okolo vás, ty si na mňa pozrela tak pekne, s pohľadom plným lásky a bolesti! Nemohol som odtrhnúť od teba pohľad. Bola si taká... nádherná! Bože,ako som dokázal doteraz žiť bez toho, aby som ti to povedal.A to čo sa stalo potom vieš. Keď vošla Sabína s Jankou, videl som ako sa Sabína trasie. Hrozne sa bála. Pozrela na mňa a sršala z nej nenávisť. Cítil som, že sa niečo stalo.Niečo vážne, a vedel som aj to, že sa to stalo tebe. Hneď som k tebe bežal a odstrčil Miša, ktorý si myslel, že takto budeš aspoň na chvíľu len jeho. Keď som ťa držal v náručí,myslel som, že sa rozplačem ako malé dieťa. Vedel som, že ťa musím ochraňovať a že musím stáť pri tebe. Na ničom inom mi nezáležalo. Potom prišla sanitka a ja som odišiel s tebou do nemocnice. Po celú cestu som ťa držal za ruku a dúfal, že sa preberieš, že otvoríš oči a usmeješ sa na mňa.Tak veľmi som ťa potreboval. Ani si nevieš predstaviť, ako veľmi som potreboval vidieť tvoj bezstarostný úsmev a chcel som sa ti pozrieť do očí, aby mi našepkali, že je všetko v najlepšom poriadku. Ale ty si sa ani nepohla.Dokonca si prestala dýchať. Proste si nám odišla. Vtedy som si myslel, že sa mi zrútil svet. Srdce sa mi zastavilo, nevedel som sa nadýchnuť. V duchu som ťa volal späť. Prosil som všetkých, aby mi ťa vrátili, lebo ťa tu potrebujem. No potom si sa vrátila a ja som tušil, že kvôli mne. Vedel som, že si ma počula. A že si sa vrátila, aby si mi dala ešte jednu možnosť, poslednú šancu, aby som ti dokázal, ako mi na tebe veľmi záleží! Kým si bola v kóme, sedel som tu pri tebe a rozprával sa s tebou. Hovoril som ti všetko, ako som sa zoznámil s tvojou mamou, ako sa mi sestrička vyhrážala, že ak ma ešte raz prichytí, ako sa chcem dostať do tvojej izby, určite ma vyhodí. Práve v ten deň som si uvedomil, že ako veľmi ťa ľúbim a potrebujem. Viem, že sa opakujem, a že ti už leziem na nervy, tak to skrátim. Zaľúbil som sa do teba ešte v to ráno, keď mi ťa ukázali. A tá láska rástla stále viac a viac, až ma úplne prerástla. Neviem, či si mi uverila, ale ak nie, nemá zmysel, aby som tu zostal ešte o sekundu dlhšie. Proste som ti to musel povedať. Chcel som, aby si to vedela. Od teraz ma už neuvidíš. Idem na internát, takže sa nemusíš báť, že ma ešte niekedy uvidíš. Dohliadnem na to, aby sme sa nikdy v živote nestretli." Vstal a podišiel k dverám.                             "Tak ZBOHOM."                                                   "NIÉ!" Zakričala som a keď sa otočil, videla som, ako sa mu lesknú oči. To ma presvedčilo o úplnej pravdivosti jeho slov.         "Nechoď preč. Nechcem, aby si šiel na internát. To je hlúposť!" Na nič viac som sa nezmohla. Slzy sa mi bez prestania kotúľali po lícach. Vstala som z postele a podišla k nemu.                      "Myslíš, že bude pre mňa ľahšie, ak ťa budem vídať každé ráno a raz aj s tvojím chalanom? To by som už neprežil." Jeho oči hovorili za všetko. Vravel pravdu. Čistú pravdu. On ma MILUJE!!!               "Mohol by si poslať do vnútra prosím ťa Miša? Ale vráť sa aj ty. Chcem, aby si počul, čo mu poviem." Ľahla som si späť do postele a čakala na nich. Keď vošiel Mišo, tváril sa, akoby som ho pozvala na rande.Začal sa ma vypytovať či mi nič nie je, či nič nepotrebujem,či ma Jožo neotravoval...                                              "Buď prosím ťa ticho a počúvajte ma. Obaja! Mišo, pamätáš na tú SMS-ku, čo som ti poslala, že som sa cez prázdninami s niekým rozišla a že nie som pripravená na ďalší vzťah?"                           "Samozrejme, ale nechápem..."                                       "Veď hneď uvidíš. Chcem ti povedať, že to nebola pravda. Vymyslela som si to."                                                      Obaja spozorneli a čakali, čo poviem.                           "Pravda je taká, že som to povedala preto, lebo sa mi hrozne páčil jeden chalan, ktorému som sa nepáčila ja.Aspoň som si to do dnes myslela."                                                                  Pozrela som na Macka a on len počúval. No jeho výraz mi prezradil, že sa potešil. Ale Mišo tomu nechápal.                               "Ako to myslíš? A kto je ten dotyčný?"                              "No predsa ja!" ozval sa zrazu Macko a na tvári sa mu objavil úsmev. "Presne ako hovorí. Mišo pochop ma a nehnevaj sa.Nechcela som ťa uraziť, ani nič podobné..." No skôr, ako som mohla dohovoriť, Mišo vyletel z izby.Môj Milovaný Macko podišiel ku mne, chytil ma za ruku a poďakoval takým spôsobom, o akom som do teraz mohla len snívať. Pobozkal ma. Nebol to len taký  obyčajný bozk. Tento bozk obsahoval veľa Lásky, ale aj bolesti. Nenávisti a zároveň šťastia. Prešiel mnohými prekážkami, no aj tak si nás našiel. Bol to ten najúžasnejší bozk na svete. Potom sa mi zahľadel do očí a končekom prstov mi poutieral slzy z líc. Mal veľmi nežný dotyk. Vtom sa pootvorili dvere a dnu vstúpila Sabína.                                           "Dúfam, že nevyrušujem." Spýtala sa s úsmevom až po uši.           "Chcela som len vedieť, či je všetko v poriadku, keďže som videla Miša, ako odtiaľto uteká a chcel, aby s ním odišiel aj Števo, no ten zostal."                                                             "Zavolaj mi ho. Prosím ťa. A na nič sa nepýtaj." Potom sa zavreli dvere.                                                          "Nemáš pri sebe náhodou zápalkovú škatuľku? opýtala som sa Jožka. On len na mňa zmätene pozrel a podal mi jednu, ktorú vybral z vrecka. "Na čo ti bude?"                                               "Počkaj a uvidíš." odpovedala som a vybrala všetky zápalky. Keď vošiel Števo, poprosila som Macka, aby vyniesol Sabínu a nechal nás na chvíľu osamote. Sabína na mňa hodila hrozne zvláštny pohľad. Asi sa trochu nahnevala. Ale ak všetko dobre dopadne, bude mi ešte veľmi vďačná. Lebo jedno čo som pochopila je, že vo vzťahu treba dať hrdosť preč a byť odvážnym a otvoreným. Inak to ani nejde!                 "Čo odo mňa chceš?" spýtal sa Števo.                                "Len vydrž. Ako vidíš, v ruke držím malú zápalkovú krabičku. Ak ešte aspoň niečo cítiš k Sabíne, tak všetku svoju hrdosť vložíš do tejto krabičky. Potom pôjdeš za ňou a povieš jej, čo cítiš. Mne a Jožkovi to pomohlo. Dali sme sa dokopy aj napriek tvojmu odporu. Bolo mu jedno, čo si kto myslí, onprišiel za mnou a všetko mi vysvetlil. A nevedel, či ho pošlem do čerta, alebo nie. Tak,... čo urobíš? podala som mu krabičku a čakala, ako sa rozhodne.                          "Máš pravdu. Bol som hlupák. Bez nej môj život nemá zmysel."       "Tak utekaj za ňou!" Otočil sa k dverám no ešte sa obrátil a povedal:                                                       "Ďakujem. Si naozaj super kamoška. Vieš, Jožo má šťastie, že ťa má." Potom odišiel. Števo sa po chodbe rozbehol za ňou. Keď bol takmer za ňou, zakričal na ňu. Ona sa otočila a zastal priamo pred ňou     "Odpusť mi prosím za všetko, čo som povedal a urobil. Je mi to veľmi ľúto. Milujem ťa, a chcem byť len s tebou." Potom ju pobozkal. Všetko sa skončilo dobre. Ako v rozprávke.