Nestrácajte čas pálením krídeľ na lampe,
roztiahnite krídla a leťte
Poznáte ten pocit bezmocnosti, keď viete, že to, čo je teraz už nezmeníte? Od strachu padáte na zem, plačete a neustále sa pýtate: "Prečo práve vy?" Ale nik vám neodpovedá. Počujete hlasy, tancujete v tme, nenávedíte sa a snívajú sa vám nočné mory.
A potom zistíte, že jediné, čo práve teraz chcete je zaspať a už sa nikdy nezobudiť. Právo, ktoré máte, je právo na utrpenie a bolesť. A nikto vás nevidí, nikto nepočuje. Vidina smrti je zrazu krásna. Zrazu je tu nová hra. Hra na život a na smrť. Veď čo je to život? Láskavé pohladenie či bolestný zármutok? Veď aj na prvý pohľad to najškaredšie káčatko môže byť tou najbelšou labuťou. Práve preto nespaľujte svoje krídla lákavou, ale zradnou lampou. Musíte počkať ešte aspoň na jedno zatmenie Mesiaca, zatmenie Slnka, alebo na jedno zatmenie srdca a musíte sa naučiť pozerať na svet cez ružové okuliare.
Pamätáte si na teplo slnka, ktoré každé ráno hrialo na vašu posteľ, každý deň hrialo na vašu tvár. Už pre vás zapadlo. Bez neho nemáte nič, len temnotu, kde sny míňajú skutočnosť, prázdne oči, uväznená duša. Už nebudete kričať, nemusíte. Nikto vás tu dole nepočuje. Nikto vás tu dole nevidí. Ale vy si pamätáte. Všetko si veľmi dobre pamätáte. Chcete umrieť, chcete ísť, chcete zabudnúť, ale nemôžete. Nedokážete už plakať. Pýtate sa: "Kde je koniec tohto sveta? Kde je môj koniec?" Chcete spáliť krídla, ktoré sú vstupenkou na nový život? Na nový začiatok. Nikdy nezažiť verné priateľstvá, nežnú lásku, otcovské napomínanie, či nepokojný sen, alebo nepočuť už nikdy motýlí let, blší cukot či kozin mekot...Spálením krídeľ dosiahnete božiu pomstvu.
Len sa pokojne priznajte že sa vám to už stalo. Veď nie je nič ľahšie, ako vziať nohy na plecia, zahrať sa na klbko nešťastia a vzdať sa bez boja!
Nočný motýľ vletel vám do snov. Z rozbitých krídeľ ako krv z čiernych anjelov padal na vás prach. Zobudili ste sa mŕtvi. Ostalo len vaše meno niekde v tme...Tak ako vy. Ale vtom vám dačo napovie, aby ste nepálili svoje krídla slobody. Zrazu sa prebudíte z čiernej tmy a vzlietnete. Načerpáte kopu sily, aby ste aj zajtra mohli otvoriť oči, pozdraviť slnko, nazbierať sily na ďalší deň, zvládnuť najťažší boj, boj o vlastný život...
Z dotrhaných pier vylietajú spomienky krvou pokropené, smútkom zakryté, nenávisťou zrodené...A vtom sa rozbila váza, kvety spadli na zem. Kúsky skla im dorezali krásu. Vietor rozposlal ich lupene ako smútočné oznámenia letiace po kraji, aby oznámili začiatok nového začiatku. Zostala po nich len vôňa a pomník slnkom stavaný. To je koniec utrpeniu a páleniu krídeľ...
Komentáre