Existujú ľudia, ktorí odobrujú svet už len svojou prítomnosťou
Každý z nás mal pocit, akoby bol na svete zbytočný... Akoby sa skončila jeho púť... Akoby už nemal čo robiť na svete...
Ale to nie je pravda! Sme tu, pokým sme potrební. Všetci máme na zemi svoju úlohu... Niektorí majú aj tri úlohy, niektorí len jednu... Ale čas na splnenie máme len dovtedy, pokým nám nezhasne plamienok na sviečke života...
Nie každí sa môže pochváliť tým, že má pri sebe niekoho, na koho sa môže spoľahnúť, o koho sa môže oprieť, komu môže bezhlavo dôverovať... Ale aj tak sa zamyslime... Vo svojom vnútri sa poobzerajme... Nájdete tam takú osobu? Hľadajte poriadne!
Podľa mňa každý z nás mal už dočinenia s takouto osobou... Je to osoba, ktorá odobruje svet len svojou prítomnosťou... Niektorým prišli do cesty na pár sekúnd, minút, možno sme si ich ani nevšimli... Ale sú tu... Sú všade okolo nás... Sú to takí pozemskí anjeli... Mali by sme si ich vážiť a byť im vďační za to, že sú...
Veď práve tí ´anjeli´ nás nútia zamyslieť sa nad sebou, aj keď si to neuvedomujeme, ale je to tak!
Motto takého anjela je: ´Keby ste niekoho stretli a nemal by pre vás úsmev, hoci naň čakáš, hoci ho potrebuješ, daruj mu ho ty, on ho potrebuje oveľa, oveľa viac...´
Niekedy stačí jeden úsmev, jeden malý bezvýznamný úsmev a pocítite pocit šťastia, pocit tepla... a svet sa vám zdá zrazu farebnejší... krajší... A potom sa práve z tých ľudí stávajú anjeli, stávajú sa z nich ľudia, ktorí odobrujú svet už len svojou prítomnosťou a napokon sú oni sami poslami úsmevu...
Koľkokrát sme stáli na zastávke, okolo nás bolo veľa ľudí, ale aj tak sme sa museli upriamiť na jednu osobu...
Tá osoba bola najďalej alebo najbližšie, bola krásna alebo škaredá, farebná alebo temná... ale aj tak sme mali pocit... pocit, že je naša, že ak tá osoba nezmizne nášmu očnému kontaktu, pokým sa nám nestratí v rušnom dni, v tlačenici... tak dovtedy je nám dobre... cítime teplo slniečka, silu mesiaca, cítime ako nami
prechádza vietor, ako sa nám prihovára... Všetko je zrazu pekné... Núti nás to usmievať sa... A vtedy... vtom momente z nás vychádza žiara! Oslnivá krása, vtom momente sa stávame my ´anjelom´, vtom momente sme záchranným člnom, vtom okamihu sa stávame osobou, ktorú vyhladá iný zúfalý človek... Všetko je v jednom kruhu... Každí človek, mladý či starý, zaneprázdnený či školáčik... Všetci sme záchranným člnom pre niekoho iného... pre niekoho, kto to potrebuje...
To je dôkaz, že ešte existujú ľudia, ešte sú nezištní ľudia, ktorí odobrujú tento svet už len svojou prítomnosťou... Je to proste malý zázrak...
Veď niekto nechá pieseň, niekto pár obrazov, po niekom zostane 100 múdrych odkazov, niekto zanechá vzácnu sochu...
A každý z nás dá svetu tú svoju trochu...
Komentáre