mimi-88

Ak nepriznáš svoju chybu, tak urobíš ďalšiu...

     Každý z nás by sa mal zamyslieť nad sebou... Každý z nás by mohol rozprávať o svojich zážitkoch, úspechoch.. Ale..

     Keď sa zamyslíme, poriadne zamyslíme.. Koľkí z nás si priznali chybu? Koľkí z nás hovorili o svojich chybách? Koľkí z nás ich oľutovali? Len si to priznajme..!! Všetci veľmi dobre vieme, že ak si nepriznáme svoju chybu, veľmi ľahko urobíme ďalšiu a ďalšiu..

     Sme ľudia, veď mýliť sa je ľudské.. To by povedala na svoju obhajobu polovica ľudstva.. Ale to predsa nie je pravda! Je to len a len obyčajná výhovorka...

Tiež vieme, že čím viac urobíme chýb a nepriznáme si ich, tým viac budeme trpieť... Každý, kto oklame sám seba, pozná ten ukrutný pocit bezmocnosti... Veď sa zamyslite...

Poznáte ten pocit bezmocnosti, keď viete, že to, čo je teraz už nezmeníte? Od strachu padáte na zem, plačete a neustále sa pýtate ´Prečo práve vy?´ ale nik vám neodpovedá... Počujete hlasy, tancujete v tme, nenávidíte sa a snívajú sa vám nočné mory... A potom zistíte, že jediné, čo práve teraz chcete, je zaspať a už sa nikdy nezobudiť... Právo, ktoré máte, je právo na utrpenie a bolesť... A nikto vás nevidí, nikto nepočuje... Vidina smrti je zrazu krásna... Tak ako vy...

     Jediná vec, ktorá nám po tom všetkom ostáva, je priznať si všetky chyby... Ale to je jedna z najťažších vecí na svete... Vtedy sa z každej výrečnej labute stáva tichá ropucha...

     Rozbila sa váza, kvety spadli na zem... Kúsky skla im dorezali krásu... Vietor rozposlal ich lupene - ako smútočné oznámenia letiace po kraji... Zostala len vôňa, pomník slnkom stavaný...

Ak si nepriznáme naše chyby, budeme trpieť, až nakoniec sa zlomíme... Zostane uväznení vo svojom vnútri... Budeme sami, so svojimi chybami, so svojimi výčitkami, so svojim utrpením...

Až nakoniec... Sme unavení z toho, že sme tu... Dýchame pre nás už mŕtvy vzduch... Kráčame dlho a sami, ľúbiac a plačúc, hľadajúc zmysel tohto všetkého... Pretvárka... Ticho... Nikto...

     Nepriznať si svoju chybu, znamená urobiť ďalšiu, až nakoniec ostaneme sami... A tam... Tam kde zapadá slnko nad priepasťou ľudských rán, stál tam človek, čo nevládal žiť ďalej sám... Povedal si teda do očí, takto sa žiť nedá... Zoskočím...

     Musíme byť silný, odolať...Ten, kto sa vzdá bez boja, je slaboch! Veď keď sa vzdá, nevzdá sa len za seba, ale vzdá sa aj pre ďalších ľudí...lebo my nerobíme skutky za seba, ale hlavne za iných... Každý si robí čo chce a nedáva pozor na výsledok...

     Veď aj z malej kvapky snahy, môže byť obrovský oceán šťastia... A preto sa treba držať motta: Aj zajtra otvoriť oči, pozdraviť slnko, nazbierať sily na ďalší deň, zvládnuť najťažší boj, boj o vlastný život...